Vírus neexistuje

Rozhovor so Stefanom Lankom

Zatiaľ čo väčšina ľudí v USA a Západnej Európe nesporne verí, že takzvaný ľudský vírus imunitnej nedostatočnosti (angl. Human Immunodeficiency Virus, alebo HIV) je jedinou príčinou AIDS, názory ohľadom toho, či HIV vôbec existuje, sú sporné aj v rámci alternatívnej komunity AIDS. Hoci Ph. D. Peter Deusberg – prakticky jediný alternatívny teoretik AIDS s významnejšou verejnou reputáciou – stále tvrdí, že HIV vírus existuje, ale je neškodný, iní alternatívni vedci a aktivisti, zaoberajúci sa AIDS, prichádzajú k záveru, že vírus neexistuje. Hlavnými zástancami tohto názoru sú austrálska bádateľka Eleni Papadopulos-Eleopulos a jej kolegovia, ktorí argumentujú tým, že HIV nebol nikdy izolovaný podľa kritérií Pasteurovho inštitútu z roku 1973, a preto je HIV pravdepodobne tým, čo sa nazýva „endogénny retrovírus“ – produkt genetického materiálu tela, ktorý vyzerá a funguje čiastočne ako vírus, ale nie je infekciou, pretože pochádza z telových buniek.

Ph. Dr. Stefan Lanka zachádza s problémom existencie HIV ešte ďalej. Nemecký výskumník, Dr. Lanka, je známy ako virológ. To však sotva popisuje jeho ďalekosiahle polia pôsobnosti. Na základe skúseností v morskej biológii, biochémii, evolučnej biológii a virológii odhalil celkom nový pohľad na HIV a AIDS. Je presvedčený, že všetky takzvané retrovírusy sú v podstate produkty organizmu, že hepatitída je skôr autoimunitná porucha (choroba, pri ktorej je organizmus napádaný časťami vlastného imunitného systému) ako vírusové ochorenie, že AIDS nemá nič spoločné s potlačením imunity, a že by sa v skutočnosti mal volať syndróm získanej energetickej nedostatočnosti (Aquired Energy Deficiency Syndrome, alebo AEDS), pretože jeho skutočnou príčinou je kolaps dodávky kyslíka do krvi príp. tkanív.

Zenger’s: Bol by som rád, keby ste nám trocha porozprávali o svojej minulosti, čo je vaším odborom, kedy ste študovali, na čo ste sa špecializovali, a hlavne ako ste prišli k týmto myšlienkam o AIDS.

Ph. Dr. Stefan Lanka: V roku 1984 som začal študovať molekulárnu biológiu a čoskoro som sa začal nudiť, pretože som zistil, že všetko, čo je potrebné na to, aby ste prešli testami, je už staré, zastarané dogmatické myslenie. Tak som šiel na ekológiu a počas pobytov v rôznych krajinách som si uvedomil, že dôležitý výskum možno uskutočniť aj bez obrovských prístrojov a peňazí. Hľadal som príležitosť robiť molekulárnu genetiku v oblasti biológie, preto som sa rozhodol prestúpiť na morskú biológiu a robiť štúdie pomocou elektrónového mikroskopu.

Profesor morskej biológie ma ochotne prijal, aby som pre neho pracoval, a počas tejto práce som náhodou objavil stabilný vzťah vírusu s hostiteľom. V tej chvíli som si to uvedomil. Najlepší spôsob, ako spraviť zmysluplný genetický výskum, je mať stabilný vzťah vírusu s hostiteľom, v ktorom vírus v hostiteľovi vzniká, ale nezabije ho. Takže môžete pozorovať, ako na seba v skutočnosti vzájomne vplývajú, ako vzniká genetický materiál vírusu a ako to vplýva na hostiteľa bez toho, aby som to manipuloval. To je dodnes jediný stabilný vzťah vírus-hostiteľ vo virológii iný, ako v prípade baktérií.

Tešil som sa, že budem môcť uskutočniť tento výskum, ale najskôr som potreboval presvedčiť môjho profesora, aby financoval môj nový výskum. Povedal, že je klasickým biológom a že ma nemôže sponzorovať ako výskumníka vo virológii. Skutočne som potreboval nájsť iného profesora, ktorý by bol ochotný pomáhať mi, a ešte toho dňa som jedného našiel. Dostal som vlastné laboratórium. Mohol som si postupne kúpiť všetky nástroje a veľké prístroje, aby som mal najlepšie podmienky na výskum. Po roku som izoloval vírus a charakterizoval ho.

Keď som začal robiť virologický výskum, písal sa už rok 1986, 1987, verejnosť v Nemecku a Európe práve začínala byť informovaná o AIDS. Pretože AIDS mal byť spôsobený vírusom, bol som automaticky považovaný za špecialistu v oblasti AIDS. Spočiatku to bol dobrý pocit. Hovoril som ľuďom to, čo som počul v médiách a televízii a neoveroval som si dôkazy, pretože všetci boli presvedčení, že AIDS je vírusové ochorenie. Potom som sa dozvedel o veciach, ktoré Robert Gallo (americký výskumník v oblasti rakoviny, ktorý ako prvý identifikoval HIV ako príčinu AIDS) robil nesprávne, že zavádzal verejnosť o svojom prvom retrovíruse (HTLV-I, ktorý Gallo vyhlasoval za príčinu AIDS v roku 1982 pred údajným objavením HIV) a tiež ukradol vírus od Montagniera a iné klebety tohto druhu.

Už predtým som mal mierne kritický prístup, keď som začal študovať molekulárnu genetiku, tak som šiel do knižnice a hľadal literatúru o HIV. Na moje veľké prekvapenie som zistil, že keď hovoria o HIV, tak nehovoria o víruse. Hovoria o bunkových charakteristikách a aktivitách buniek za veľmi špeciálnych podmienok. Bol som šokovaný. Pomyslel som si: „Nemám dostatok skúseností. Niečo som prehliadol. Na druhej strane, tí ľudia majú určite pravdu.“ Potom som mal strach o tom hovoriť s mojimi priateľmi a dokonca s mojou rodinou, určite by si mysleli že som blázon. Dlho som študoval virológiu, od konca do začiatku, od začiatku do konca, až som si bol napokon absolútne istý, že niečo ako HIV neexistuje. A bolo to pre mňa jednoduché, pretože som si uvedomil, že celá skupina vírusov, do ktorej vraj HIV patrí, retrovírusy – rovnako ako ostatné vírusy, ktoré sú vraj veľmi nebezpečné – v skutočnosti vôbec neexistujú.

Zenger’s: Takže to bolo na základe tohto čítania, že ste usúdili, že takzvaný HIV, ktorý je nazývaný „HIV vírus“ a je považovaný za infekčný podobne ako ostatné vírusy, ktoré sú potvrdenými patogénmi, skutočne reprezentujú fenomény v rámce organizmu? Ako ste na to prišiel, a prečo ste si tým taký istý?

Dr. Lanka: Bolo mi zvláštne, čo sú vírusy v evolúcii, pretože nezdá sa že by mali inú funkciu ako byť veľmi nebezpečnými a zabíjať ostatné bunky. Tak som prešiel do evolučnej biológie a zistil, že prvá genetická molekula života bola RNA a až neskôr v evolúcii začala existovať DNA. Každý jeden z našich genómov, vyšších rastlín a živočíchov, je produktom takzvanej reverznej transkripcie RNA do DNA.

Ale už vtedy som si uvedomil, že myslenie o molekulárnej genetike je veľmi dogmatické. V počiatkoch šesťdesiatych rokov prišli s centrálnou dogmou molekulárnej geneticky, ktorú sa snažia zachovať ešte aj v súčasnosti, a ktorá je smiešna. Táto dogma hovorí, že DNA sa správa staticky: z DNA vzniká RNA, RNA nemôže byť spätne prepísaná do DNA, RNA vzniká výlučne na báze DNA. To bolo a je základom centrálnej dogmy molekulárnej genetiky.

Zistil som, že tento druh uvažovania pochádza z výskumu financovaného priemyslom produkujúcim semená v USA, a že celý základ existujúcej vedy – menovite tej, čo sa zaoberá cytogenetikou pred 2. svetovou vojnou – bol potlačený a očiernený ako „lenivá veda“ pretože sa uskutočnil prevažne v Európe. Táto veda dobre stanovila, že genetický materiál nie je stabilný. Podlieha zmene a to znamená, že genetický materiál je reverzne prepisovaný. Funguje to v oboch smeroch.

Tento skorší výskum tiež stanovil, že vo vnútri bunky máme obrovské množstvo genetického materiálu, ktorý nepatrí k jadru. Molekulárna genetika a molekulárna biológia boli v skutočnosti založené fyzikmi, ktorý si mysleli, že môžu vysvetliť celú štruktúru atómu len tým, že sa sústredia na jadro. A tak, keď prišli do biológie, spravili tú istú chybu. Sústredili sa len na jadro bunky a vyhlásili ho za zodpovedné za vznik všetkého života, toho ako je riadený a podobne. To je smiešne, pretože prehliadli základ života – produkciu energie.

Počas štúdia evolučnej biológie som si čoskoro uvedomil, že reverzná transkripcia je bežná pre všetky formy života, a v skutočnosti je základom všetkého vyššieho života. Neskôr som sa naučil, že reverzná transkripcia je opravný mechanizmus chromozomálnej DNA. Ale hlavnoprúdová molekulárna genetika je stále oddaná centrálnej dogme: „Neexistuje taká vec ako prepis z RNA do DNA.“ Roku 1970, keď biochemicky určili, že reverzný tok genetického materiálu existuje, nevzdali sa dogmy a ani sa nepokúsili ju zmeniť. Namiesto toho to nazvali výnimkou z centrálnej dogmy molekulárnej genetiky a vysvetlili to postuláciou existencie retrovírusov.

Zenger’s: Prepáčte, ale myslel som si, že oblasť retrovirológie začala už v roku 1911 Peytonom Rousom a jeho experimentmi s kurencami (Rous chirurgicky odstránil rakovinové tkanivo z kurčiat vo svojom laboratóriu, pomlel nádory a nakŕmil nimi zdravé kurčatá a pozoroval, že zdravým kurčatám, ktoré jedli pomleté nádory, narástli tiež nádory. Usúdil, že tumory mohli byť spôsobené infekčným činiteľom a prenesené z chorých kurčiat na zdravé).

Dr. Lanka: Nie, bolo to len v retrospektíve, že bol citovaný ako ten, kto mal čo do činenia s retrovírusmi. Čo Peyton Rous v skutočnosti spravil bolo, že dôsledným inbredom (kríženie medzi príbuznými jedincami, pozn. prekl.) sa genetický materiál odlišných vzoriek plemien, ktoré choval, čím ďalej tým viac podobal jeden druhému. Čím viac je genetický materiál zvierat podobný, tým viacej sa genetický materiál vymieňa medzi chromozómami. U inbredovaných rastlín alebo zvierat sa často stáva, že sa stratí genetický materiál medzi dvoma miestami chromozómov. Potom uvidíte charakteristické chromozómové poškodenie na inbredovaných zvieratách, rastlinách alebo ľuďoch, spôsobujúce postihnutia, ktoré možno dobre sledovať. Keďže Rousove kurčatá boli silno inbredované, bol u nich vysoký výskyt spontánneho vzniku rakoviny.

Výsledky tohto výskumu neboli citované viac ako 20 rokov. Neskôr sa o nich niektorí ľudia pokúšali špekulovať. Koncom 60. a začiatkom 70. rokov o tom začali premýšľať, pretože molekulárna biológia prebrala kontrolu nad medicínou a argumentovala – v rozpore s existujúcim poznaním, v rozpore s faktami, že rakovina je údajne spôsobená infekčnými entitami: vírusmi, mutáciami, alebo vírusmi spôsobujúcimi mutácie. Ignorovali fakt, že rakovina má čo dočinenia s nedostatkom kyslíka, čo bolo zistené už výskumom Otta Warburga. Warburg získal svoju prvú Nobelovu cenu preukázaním, ako bunka dokáže vyprodukovať oveľa viac energie oxidačnou respiráciou, než pri procese fermentácie. A svoju druhú Nobelovu cenu získal za to, že dokázal, že rakovina je charakterizovaná procesom fermentácie, že oxidačná respirácia sa v rakovine neuskutočňuje. A toto bolo jednoducho ignorované.

Takže keď v r. 1970 dokázali, že reverzná transkripcia predsa len prebieha a objavili súvisiaci enzým reverznú transkrytptázu, nevzdali sa dogmy. Mierne ju pozmenili a povedali že existuje výnimka, a že to má spojitosť s novou triedou vírusov zvaných retrovírusy, ktorých existenciu nemôžu dokázať iným spôsobom.

Keď som si bol absolútne istý, o všetkom, čo som vám doposiaľ povedal, vyšiel som na verejnosť. Bol som pozvaný na mnoho konferencií o morskej biológii a biológii a na každej z nich som prezentoval svoje údaje. Využil som každú príležitosť hovoriť proti HIV a rýchlo som zistil, že nakoľko som vylúčil HIV ako vysvetlenie pre AIDS a nebol schopný nahradiť ho niečím iným, ani vysvetliť čo sa skrýva pod nálepkou „HIV“, nútilo ma to hľadať a nájsť tých ľudí, ktorí by boli schopní vysvetliť, čo sa tam deje.

Spočiatku mi, prirodzenie, veľmi pomohli niektoré publikácie Petra Duesberga, pretože bol autoritou, ktorá spochybnila mnohé veci a to mi pomohlo. Niektoré z jeho článkov som preložil do nemčiny a publikoval ich v malom vydavateľstve. Neskôr som sa však dozvedel o ďalších špecialistoch, medzi nimi Heinrich Kramer, známy nemecký doktor, bývalý medicínsky riaditeľ spolkových kliník pre drogovo závislých, ktorý mi pomohol pochopiť, čo sa v skutočnosti deje.

Keďže Dr. Kremer bol zodpovedný za zavedenie vakcíny proti hepatitíde typu B v Nemecku a vakcinoval svojich pacientov, kontroloval vakcíny proti hepatitíde B na trhu. Pritom zistil, že americká vakcína bola vyrobená zo sér, pochádzajúcich od homosexuálov z New York City z obdobia r. 1978 až 1980. Vedel, že táto minorita mala veľa sexu a preto aj veľa sexuálne prenosných chorôb. Preto mal obavy, používať túto vakcínu a namiesto nej používal francúzsku vakcínu, ktorá bola pripravená z krvi darcov z všeobecnej populácie Francúzska.

V roku 1983 ho však nemecká vláda donútila, tieto vakcíny viacej nepoužívať. Povedali mu, že francúzska vakcína je nakazená „vírusom AIDS – v čase, keď ešte nikto nehovoril o „víruse AIDS“ – no americká vakcína je vraj v poriadku. Vedel, alebo bol varovaný, že toto nemá nič spoločné s vedou, ale malo to čo dočinenia s faktom, že nemecký medicínsky systém, je v určitých oblastiach Nemecka prakticky kolóniou amerického systému.

Krátko nato, v roku 1984, mu prikázali poslať zmrazené vzorky krvi jeho pacientov do Berlína, do novovybudovaného centra pre AIDS, aby boli otestované na vírus AIDS. Predtým ako odoslal tieto vzorky, overil si dôkazy o presnosti a spoľahlivosti testu na protilátky HIV a uvedomil si, že tento test nie je schopný preukázať vírus. Nie je schopný povedať áno alebo nie, či niekto je alebo nie je infikovaný. Dokáže iba určiť, že niekto má väčšie alebo menšie množstvo protilátok. Takto test HIV bol a je navrhnutý.

Zenger’s: Rozumiem tomu tak, že ak máte test na protilátky, ktorý skutočne funguje, ako napríklad test na protilátky na syfilis, tak máte vysokú alebo nízku reakciu protilátok, a aj keď originálnu vzorku niekoľkokrát rozriedite, stále vzniká reakcia. Podľa toho viete nielen to, či je v tele infekcia, ale aj kvalitu reakcie imunitného systému.

Dr. Lanka: Som si úplne istý, že žiaden z testov na protilátky v medicíne nemá význam. Konkrétne, v prípade testu na protilátky HIV je jasné, že protilátky, ktoré tento test zisťuje, sa vyskytujú v každom z nás. Niektorí ľudia ich majú vo vyšších, niektorí v nižších koncentráciách, no iba máte veľmi veľa protilátok – oveľa viac ako pri ktoromkoľvek inom teste na protilátky – ste považovaný za „pozitívneho“. To je rozpor v porovnaní s ostatnými testami na protilátky, kedy platí, čím nižší počet protilátok, tým vyššie riziko symptomatickej infekcie. Ale v prípade HIV hovoria, že ste pozitívny iba vtedy, ak máte veľmi vysoký počet protilátok. Pod touto úrovňou vám povedia, že ste negatívny.

Zenger’s: Takže o tomto hovoril Dr. Roberto Giraldo na svojej prednáške v H. E. A. L. v San Diegu. Hovoril, že keď robia test na protilátky HIV, tak zriedia vzorku na 1/400 (niektoré pramene uvádzajú 1/40, pozn. prekl.) jej pôvodnej koncentrácie, pretože ak by to nespravili, všetky vzorky by vyšli pozitívne.

Dr. Lanka: Presne tak. Veď to je smiešne. Dr. Kremer to vedel už v roku 1984. Robil si starosti o svojich pacientov, pretože v roku 1984 ho politici požiadali, aby dal týchto už beztak stigmatizovaných „HIV pozitívnych“ pacientov do karantény, čo znamená oddeliť ich od ostatných. Odmietol to, pretože žiaden infekčný agens neexistoval. Vedel, že každý s chronickou aktívnou hepatitídou alebo každý, kto bol zaočkovaný vakcínou proti hepatitíde typu B, by bol otestovaný ako HIV pozitívny. Takže vedel, že v jeho nemocnici nie je žiadna infekcia.

Informoval masmédiá, ktoré prišli do jeho nemocnice, aby sa sami podrobne informovali. Predniesol im všetky dôkazy. A tí istí novinári potom v diskusných reláciách alebo napríklad v Der Spiegel (najväčší a najpopulárnejší nemecký časopis) uverejnili presný opak. Preto vedel, že to bolo od samého začiatku naplánované. Oni hrali vojnu. Všetci chceli krvnú a sexuálnu nákazu, napriek dôkazom ktoré im predložil. Vedel, že syndróm AIDS bol postavený na chybných konceptoch. Hovoril s politikmi na najvyššej úrovni. Povedali mu, mimo záznam, že vedia o tom, že im je to jedno, že vraj ide o to, ako zvládnuť problém drog a homosexuálov.

Dokonca sa ho pokúsili zabiť a nevyšlo im to. Mal dobrú intuíciu a vystúpil zo svojho auta skôr, než mu praskla pneumatika. Potom sa dozvedel od ministra, ktorý si ho vysoko vážil pre jeho prácu s väzňami a drogovo závislými, že nemecká vláda uskutočnila tajné psychologické vyšetrenie v snahe dokázať, že je psychicky chorý a vo funkcii ostáva iba pre obavy, že by inak spáchal samovraždu. Keď sa to dozvedel, vzdal sa svojej vysokej funkcie, pretože nebol schopný v tejto veci ďalej mlčať. Jeho etika mu to nedovolila.

Stretol som sa aj s Prof. Alfredom Hässigom zo Švajčiarska. Založil švajčiarsky systém darcovstva krvi a bol jeden z prvých, kto separoval produkty z krvi, aby vyrobil plazmu na liečbu chronických nemocí. Tým, že som sa stal jeho kolegom a blízkym priateľom, naučil som sa veľa o celom krvnom priemysle a kriminálnej energii v jeho úzadí. Prvý raz som sa stretol s Hässigom a Kremerom v marci 1996 v Berne.

Rovnako vyšlo najavo, čo sa deje v oblasti hepatitídy. Nemáte do činenia s vírusom. Je tu prirodzene možnosť, obohatiť určité druhy proteínov v krvných produktoch, ktoré potom spôsobia závažné autoimunitné reakcie, ale iba v prípade veľmi vystresovaných ľudí, nikdy u ľudí nestresovaných. Keď sa naučili, tieto proteíny z krvných produktov odstraňovať alebo ich riediť, už sa nevyskytli žiadne pečeňové problémy. To som sa naučil od neho.

Zenger’s: Hovoríte, že všetky formy hepatitídy sú neinfekčné, alebo len niektoré?

Dr. Lanka: Nie, niečo ako infekčná hepatitída vôbec neexistuje.

Zenger’s: Takže nie sú ani vírusy hepatitídy?

Dr. Lanka: Nie. Hässig vždy bojoval za to, aby krvné produkty boli produkované iba na základe malých množstiev (pools) od darcov, ktorí sú mladí a zdraví. Priemysel začal vyrábať krvné produkty na základe komerčných darcov krvi, a to tak, že zobrali obrovské množstvo krvných vzoriek a zliali ich všetky dohromady, pretože takto to bolo lacnejšie, získať z nich všetky potrebné krvné produktov.

Zenger’s: V tejto krajine je to ešte horšie, pretože darcovia krvi sú najmä bezdomovci, ktorí si takto zabezpečia obživu. Výsledkom toho je, že mnoho krvi pochádza od ľudí s najmenej zdravým životným štýlom.

Dr. Lanka: Poznám všetky tieto detaily. To je to, čo vám chcem porozprávať. Profesor Hässig sa raz stretol s vysokopostavenou osobou z priemyslu vyrábajúceho krvné produkty, na návšteve na Fidži po konferencii v Austrálii. Tento vtedy opitý človek, mu povedal, že čoskoro zlikvidujú štátne zariadenia na krvné produkty, založené na dobrovoľných darcoch krvi, pretože oni sú oveľa lacnejší, pretože produkujú svoje krvné produkty v krajinách tretieho sveta, a už sú zastúpení vo všetkých väzniciach diktátorov Južnej Ameriky a inde.

Keď sa to Hässig dopočul, zavolal pár svojim priateľom. Vtedy bol Hässig vedúcou osobou v obchode s krvou a vtedy ešte vo WHO (svetová zdravotnícka organizácia) bolo aj niekoľko neskorumpovaných ľudí. Takže na mimoriadnom stretnutí, zvolanom iba krátko predtým, aby priemysel nestihol podplatiť členov, ktorí o týchto záležitostiach rozhodujú, rozhodli, že stanovisko WHO bude také, že nedovolia vyrábať plazmu v krajinách tretieho sveta, pretože by ich (ľudí) nechali vykrvácať.

Teraz púšťajú žilou najchudobnejším z chudobných, a pôjdu do Mexika, blízko miesta, kde sa teraz nachádzame. Úrad FDA (Americký úrad na kontrolu potravín a liekov) schválil pravidlo, že jedna osoba môže darovať až 50 jednotiek plazmy ročne, aby pomohli komerčnému priemyslu krvných produktov. To znamená, že človek môže dva razy týždenne darovať krv a plazmu produkovanú pečeňou. Slon by niečo také pravdepodobne neprežil, viete? Takže toto je to pozadie, a keď už to všetko bolo v chode, zmenili spôsob prístupu k hemofilikom. Začalo to v štáte Kalifornia.

Do roku 1969 bolo podávanie zrážacích faktorov hemofilikom zakázané, s výnimkou vnútorného krvácania. Ak by im ich podávali preventívne, vytvorili by si protilátky, pretože tieto krvné produkty sú vysoko kontaminované. V roku 1969 priemysel začal presviedčať niektorých lekárov – a prvou z nich bola lekárka v Kalifornii – aby hemofilikom podávali tieto zrážacie faktory profylakticky, čo by pre priemysel krvných produktov znamenalo obrovský kšeft. A samozrejme, organizmus hemofilikov začal produkovať množstvo protilátok proti týmto produktom, čo sa dalo predpokladať. Museli používať vyššie dávky zrážacích faktorov, aby prekonali svoje protilátky, aby im zrážacie faktory skutočne zaberali. Postupne museli zvyšovať podávané množstvá.

Toto bol doteraz najväčší kšeft priemyslu krvných produktov. Nikto o tom nehovorí, ale to je príčina, prečo takmer všetci hemofilici skončili s hepatitídou. Ak vstreknete také veľké množstvo cudzích proteínov vrátane všetkých kontaminantov, tak samozrejme pečeň, ako centrálny metabolický orgán, je vystresovaná, výsledkom sú zápaly pečene. Mnoho hemofilikov umrelo na hepatitídu a hodili to na neexistujúce vírusy.

Zenger’s: Počas rozhovorov o teóriách, že vírus HIV neexistuje alebo retrovírusy neexistujú, alebo to či ono ochorenie nie je infekčné, sa často zdôrazňuje, že už presvedčiť ľudí, že HIV by mohol byť neškodný, je veľký problém. Ešte ťažšie by bolo presvedčiť ich, že vôbec neexistuje, a zrejme najťažšie by bolo presvedčiť ich o tom – ak správne rozumiem, čo vravíte – že od konca 2. svetovej vojny prakticky každý vedec, ktorý pracuje v tejto oblasti, vyznáva úplne nesprávnu teóriu a že všetok ich výskum sú nezmysly a treba ho zahodiť.

Dr. Lanka: To nie je pravda. Ešte pred AIDS bolo mnoho diskusií a publikácií o úlohe vírusov v evolúcii. Evoluční biológovia už vtedy namietali voči centrálnej dogme molekulárnej genetiky. Ale toto všetko bolo umlčané, pretože všetci zažili, ako rýchlo táto idea vznikla a aká mocná bola. Dokonca aj keď si boli niektorí z mojich kolegov na univerzite, a každý, s kým som hovoril, absolútne istí a jasne presvedčení o tom, čo hovorím, ostali ticho. Nikdy som nedostal podporu od mnohých profesorov na mojej univerzite. Niektorí z nich ma samozrejme mali veľmi radi a snažili sa ma varovať, keď toho bolo priveľa, keď mi hrozilo vylúčenie z univerzity a podobne. Ale nikto z nich s tým nešiel na verejnosť.

Zenger’s: Na ktoré obdobie by ste datovali začiatok tohto omylu, ktorý nazývate dogma? Ako dlho bola dominantnou paradigmou?

Dr. Lanka: Myslím, že to začalo v 1960-tych rokoch, keď retrovirológov prezident Nixon podporoval v „boji proti rakovine“. To bolo prvý raz, kedy šlo do tohto smeru výskumu obrovské množstvo peňazí. Vznikli elitné školy myslenia, dominujúce všetkému, a samozrejme mali úspech u masmédií, pretože sa zaoberali rakovinou. Keď vyhlásili, že príčinou rakoviny sú retrovírusy, vyvinuli proti nim chemoterapiu. Čoskoro sa však myšlienky, že rakovina je spôsobovaná vírusmi, museli vzdať, pretože videli, že reverzná transkriptáza a reverzná transkripcia prebieha všade, kam sa pozrú. Zistili, že je to všeobecná charakteristika všetkých foriem života, najmä rakovinových buniek, a že v skutočnosti je to opravný mechanizmus.

A tak potichu úplne prestali hovoriť o tých vírusoch spôsobujúcich rakovinu, ale prišli s úplne novou myšlienkou, čo spôsobuje rakovinu, tvrdiac, že je to slabý imunitný systém. Keď vznikla imunológia ako samostatná biologická disciplína s vlastnou fakultou, ľudia vyhlasovali, že sú schopní zmerať silu imunitného systému zmeraním lymfocytov v krvnom riečisku. V sedemdesiatych rokoch boli prirodzene zverejnené tisíce štúdií s výsledkom, že počet bielych krviniek nikdy nesúvisel so žiadnou chorobou žiadneho veku.

Ale napriek tomu vyhlásili, že rakoviny vraj vznikajú náhodnými mutáciami kdekoľvek v tele a imunitný systém vraj potláča rakovinu. A ak vraj T4 bunky nemôžu regulárne pracovať v imunitnom systéme s niečím iným, imunitný systém nemôže ďalej potláčať rakovinu. A toto bola teória sledovania imunity pre rakovinu, ktorá bola chybná už v okamihu svojho vyhlásenia, pretože už vtedy vedeli, že rakovinové bunky nemajú žiadne špecifické markery na svojom povrchu. Majú na povrchu rovnaké proteínové markery, ako embryonálne bunky.

Zenger’s: Človek by nečakal, že imunitný systém rozpozná rakovinovú bunku, veď je to bunka vlastného tela.

Dr. Lanka: Presne tak. V našom tele máme mnoho embryonálnych buniek. Sú to kmeňové bunky. Keď sa nervové bunky zničia, môžu sa regenerovať z embryonálnych buniek, pretože neuróny sa sami neregenerujú. Takže všade máme embryonálne tkanivá, a tu prichádza na scénu evolučná biológia.

Teraz vám musím povedať základ nášho života. Fermentačný proces nevyrábal dostatok energie na sformovanie mnohobunkových organizmov alebo na umožnenie diferenciácie bunky. Bakteriálne bunky nie sú diferencované, nie sú schopné vytvoriť mnohobunkové organizmy, pretože nemajú dostatok energie. Až vyvinutie fotosyntézy – používanie energie zo slnka na rozštiepenie hmoty a získanie elektrónov – umožnilo životu napredovať. Život je poháňaný silou elektrónov a fotosyntézou prišli elektróny zo štiepenia vody, a základným prvkom bol kyslík.

Táto fotosyntéza bola tak úspešná, že zamorila celú planétu. Kyslíkom sa nasýtila voda a neskôr aj atmosféra. Až keď sa baktérie naučili používať kyslík a produkovať tak oveľa viac energie z organického materiálu, z molekuly cukru, nastal ďalší krok v evolúcii. Život zvládol kyslíkovú katastrofu a odvtedy máme dokonalú rovnováhu baktérií produkujúcich kyslík a baktérií spotrebúvajúcich kyslík, ktorá udržiava atmosféru na konštantnej úrovni 20 % kyslíka. To je presne tá úroveň, pri ktorej život prospieva. Na nižšej alebo vyššej úrovni to nie je možné. Žijeme v rovnováhe. To je, mimochodom, princíp Gaie.

Tie baktérie, ktoré sa naučili používať kyslík, boli schopné vyprodukovať 20 až 30 razy viac energie na jednu molekulu cukru, pretože kyslík na konci pritiahol toľko elektrónov, že bolo možné odobrať cukru oveľa viac elektrónov na výrobu oveľa väčšieho množstva energie, ako to bolo možné bez silnej oxidačnej substancie na konci reťazca produkcie energie. Táto revolúcia v získavaní energie bola základom pre všetky vyššie bunky a všetky vyššie organizmy. S týmto prebytkom energie sa bunky prirodzene mohli časom diferencovať a vytvoriť mnohobunkové organizmy. A tie baktérie, ktoré používajú kyslík, sú súčasťou každej našej bunky – nazývame ich mitochondrie. Takže bunka na oveľa vyššej úrovni je produktom zlúčenia viacerých odlišných druhov baktérií: spirochét, ktoré priniesli pohyb do života, a mitochondrií, ktoré produkovali oveľa viac energie, ako predtým.

Tento prebytok energie je základom všetkého vyššieho života a ak ho narušíte – ak nenecháte kyslík vstúpiť do organizmu, ak je krv oxidovaná popper (kvapalina na báze nitrátov, používaná ako aj ako afrodiziakum napr. homosexuálnou scénou, pozn. prekl.) alebo sulfónamidmi (vrátane liekov obsahujúcich sulfónamid ako Bactrim a Septra), alebo ak je tranzitná cesta medzi krvou a bunkami otrávená ťažkými kovmi, alebo nedostatkom esenciálnych mastných kyselín; alebo ak sú mitochondrie v bunkách zničené nedostatočnou výživou, alebo antibiotikami – kyslík nemôže byť medzi krvou a bunkami transportovaný. Bunka tak nedokáže vyrábať dostatok energie. Buď zomrie, čo spôsobí zápal, alebo, ak bunka dokáže prežiť, stane sa rakovinotvornou. Ak bunka produkuje len fermentáciou, potom je to rakovina, ako zistil Otto Warburg už v 1940-tych rokoch.

Od samého začiatku sa vedelo, že rakovinové bunky majú na svojom povrchu iba embryonálne markery. Z biologického, evolučného pohľadu dáva zmysel, že rakovinová bunka je redukciou do embryonálneho štádia. Oddiferencuje sa v dôsledku nedostatku energie a čaká, kým nedostatok energie skončí aby sa mohla opäť diferencovať. Samozrejme ak nedostatok energie pretrváva, stráca genetický materiál; a to boli staré kritériá definície rakoviny, keď bunky stratili množstvo genetického materiálu, pretože stratili schopnosť, znovu sa diferencovať.

Zenger’s: Inými slovami, rakovina vzniká, ak je bunka naprogramovaná správať sa ako bunka vo veľmi včasnej fetálnej fáze vývoja a deliť sa do zbláznenia.

Dr. Lanka: Presne tak. Embryonálna bunka prechádza do unicelulárneho stavu. Správa sa ako jednobunkový organizmus, ako baktéria. Stráca schopnosť zastaviť delenie, keď príde do styku s inými bunkami. Takže, so znalosťami evolučnej biológie možno vysvetliť čokoľvek.

Aby vysvetlili neschopnosť nájsť retrovírus, ktorý priamo spôsobuje rakovinu, vyhlasujú, že sú schopní zmerať imunitný systém. Ale to je smiešne. V Journal of the American Medical Association, 28. augusta 1981, bolo publikované, že nemá zmysel merať lymfocyty v krvi, pretože len zopár z nich sa nachádza v krvi. Imunitný systém sa realizuje nie v krvi, ale v tkanivách. Len zriedka a náhodne môžeme niektoré z nich vidieť v krvi. Uskutočnili sme už tisíce štúdií, ktoré dokázali, že nie je žiadna spojitosť medzi chorobou či zdravím u starých či mladých, a T-bunkami a už vôbec nie s podskupinami T-buniek.

Aj keď sa vedelo, že tieto testy na T-bunky nemajú žiaden význam, stále ich predávali na trhu. Od roku 1977, počínajúc v USA, bolo možné patentovať si biologické entity alebo techniky, a ľudia tak začali zarábať peniaze na biologických nápadoch.

Toto je definitívny bod zvratu, kedy moderná medicína a biológia stratili svoju nevinnosť. Tak je to. Teória sledovania imunity pre rakovinu – viera, že je možné zmerať silu imunitného systému a podľa toho viete, či máte nábeh na rakovinu – bola základom AIDS, myslenia o AIDS. Vraveli, že ak sú vaše imunitné funkcie slabé, rozvinú sa u vás všetky vírusové formy oportunistických infekcií a všetky formy rakoviny. A to sa nikdy nestalo, taká je skutočnosť. V prípade AIDS sme nikdy nevideli oportunistické infekcie. Nikdy sme nevideli všetky vírusové formy rakoviny, vždy iba jednu formu rakoviny, KS (Kaposiho sarkóm).

Zenger’s: Keď hovoríte: „V prípade AIDS sme nikdy nevideli oportunistické infekcie,“ čo tým myslíte? Pretože prakticky všetko, čo súvisí s AIDS, je považované za „oportunistickú infekciu“.

Dr. Lanka: To nie je pravda. Oportunistická infekcia je bakteriálna infekcia, ktorá sa rozšíri, keď sú imunitné funkcie nízke, keď máte imunitný defekt alebo imunitnú nedostatočnosť. To je a bola definícia imunitného defektu alebo imunitnej nedostatočnosti: keď sa v tele rozšíria bakteriálne infekcie, vo všeobecnosti bakteriálne infekcie.

To je prípad detí, ktoré sa narodia s imunitným defektom, ktoré musia žiť v ochrannom plastovom stane, alebo prípad ľudí na jednotkách intenzívnej starostlivosti, pacienti v dnešnej dobe umierajú ako muchy, pretože majú imunitnú nedostatočnosť po operácii, nehode, transfúzii alebo transplantácii, keď sú imunitné funkcie umelo potlačené. Bakteriálne infekcie sa rozšíria v celom tele a kvôli katastrofe odolnosti, ktorá je medicínskym dôvodom toho, prečo bol vymyslený syndróm „AIDS“, skutočne umierajú ako muchy. Ale žiadna z týchto vnútorných bakteriálnych infekcií nikdy nebola súčasťou definície AIDS.

Zenger’s: Pamätám si na otázku, ktorú expertom na AIDS kládli na niektorých z prvých stretnutí na začiatku 1980-tych rokov: „Ak ide o zrútenie imunitného systému, prečo potom človek nie je ustavične prechladnutý? Prečo nemá ustavične chrípku? Prečo nedostáva ustavične tieto všeobecné infekčné choroby? Prečo dostáva len tieto skutočne ezoterické choroby ako PCP (pneumocystický zápal pľúc), KS, CMV, MAI a neviem čo všetko ešte?

Dr. Lanka: Presne tak. Jediné ochorenia, ktoré môžeme u ľudí s AIDS vidieť, sú tie, na ktoré sa špecializovali odborníci na tropické ochorenia. Tie sa zakladajú na jednobunkových organizmoch, ktoré vznikli v evolučných časoch, keď ešte nebolo v atmosfére toľko kyslíka, ako je dnes. Takže môžu rásť iba u ľudí s nedostatkom kyslíka. A to je príčina, prečo sú tam, dokonca aj vtedy, keď sú imunitné funkcie úplne dokonalé.

Špeciálne v prípade húb, ich imunológia, ich imunita nie je známa. Myslia si, že majú rovnakú imunitu, ako bakteriálne bunky. Ale evolučná biológia odpovedá takisto aj na tieto otázky. Huby vznikli po zvieratách. Huby vynašli enzýmy, ktoré sú dokonca schopné získavať energiu bez oxidácie. Živia sa na mŕtvej organickej hmote a ich úlohou v evolúcii, v biológii je recyklovať. Bez húb by mimo vodu nemohli rásť žiadne rastliny.

Zenger’s: Preto keď pestujete huby, dáte ich na teplé a tmavé miesto a kŕmite ich kúskami dreva alebo rastlín.

Dr. Lanka: Áno. Už v roku 1965 bolo jasne známe, že PCP je huba. A toto bola a je najhlavnejšou chorobou definujúcou AIDS. Keď sa pozriete, kto dostane túto chorobu, vidíte ľudí, ktorí používajú poppers. Čo sú poppers? Dusitany (nitrity). A pozrite si v slovníku v kníhkupectve alebo medicínskom lexikóne, čo robia poppers v tele. Oxidujú krv. To znamená, že samotná krv nie je schopná transportovať kyslík. Takže prvé bunky, ktoré sa poškodia, budú bunky v pľúcach.

Dusitany sa v najmenších kapilárach organizmu ihneď transformujú na oxidy dusíka. Oxid dusnatý je organizmom produkovaný vo veľmi nízkych koncentráciách, na riadenie krvného tlaku, na riadenie vývoja. A musí byť organizmom ihneď detoxikovaný, pretože vo vyšších koncentráciách je veľmi agresívny, všetko ničí. Preto makrofágy – „požierači“ – v imunitnom systéme vypúšťajú oxid dusnatý vo veľkých množstvách pri zápalových reakciách, aby zničili a strávili bakteriálne bunky.

Preto ak pravidelne alebo z času na čas užívate dusitany – čo znamená že sú vyprodukované obrovské nadbytočné množstvá oxidu dusnatého – znamená to, že začnete s deštrukčným procesom vo vlastnom tele, najmä v pľúcach. Zničíte si pľúcne tkanivo a na tejto mŕtvej organickej hmote sa rozrastajú hubové infekcie. Napriek tomu sú imunitné funkcie bezchybné, pretože títo pacienti potláčajú bakteriálne infekcie. Žiadne z tých 60 rôznych druhov pľúcnych ochorení, ktoré dnes spoznáme – všetky spôsobené bakteriálnymi infekciami – nie je prítomné, pretože imunitné funkcie sú ešte stále v poriadku.

Takže máme priamy toxický efekt, ktorý môže nastať aj vtedy, ak detoxikačný systém nepracuje na bunkovej úrovni, pretože trpíte podvýživou. PCP môže napadnúť aj ľudí, ktorí sú extrémne podvyživení, ako napríklad v Afrike. To je príčina, prečo PCP nie je súčasťou definície AIDS v Afrike, pretože ho vidíme u detí, ktoré trpia hladom, pretože systém na detoxikáciu buniek je u detí veľmi slabý. To je príčina, prečo v stredoveku, keď boli studne otrávené fekáliami alebo mäsom z občianskych či iných vojen, to boli práve deti, ktoré trpeli, zmodreli – volalo sa to „choroba modrých“ – keď pili túto vodu, pretože v nej bolo mnoho dusitanov a dusičnanov, vyprodukovaných nitrifikačnými baktériami, keď boli studne zamorené, pretože detoxikačné systémy detí sú veľmi slabé. Preto ťažko hladujúce deti v Afrike dostávajú PCP.

Som presvedčený, že ľudia, ktorí pravidelne užívajú Viagru, dostanú za dva až tri roky KS, pretože Viagra účinkuje blokovaním neutralizácie oxidu dusnatého. Keď užijete Viagru, nahromadí sa oxid dusnatý, uvoľní sa hladké svalstvo, do ktorého prúdi krv, penis sa dostane do erekcie a svaly sa uvoľnia. Poppers účinkujú rovnakým spôsobom, pretože dusitany sú v najmenších cievkach transformované na oxid dusnatý a ten ich uvoľní. Ale zatiaľ čo poppers produkujú priamo oxid dusnatý, Viagra účinkuje zabránením neutralizácie oxidu dusnatého, ktorý vzniká normálne pri procesoch regulácie krvného tlaku. Ten je ustavične prítomný v malých úrovniach, ak sa však nahromadí, ste vo veľmi veľkom nebezpečenstve.

Ak sa teda krv sama zoxidovala a výstelka najmenších cievok, kapilár, je zničená oxidom dusnatým, čo sa stane? Tieto bunky sa stanú rakovinovými bunkami. Je tam nedostatok kyslíka a prvé bunky, ktoré utrpia týmto nedostatkom, sú výstelkový epitel najmenších cievok, kde sú dusitany transformované na oxid dusnatý. A to je v skutočnosti definícia Kaposiho sarkómu – keď sa výstelky (vnútorná vrstva kapilár) zmenia na rakovinotvorné, zväčšujú sa a rozmnožujú. Je to hyperplázia, nie forma sarkómu, ale skutočná forma rakoviny, a to je definované ako KS. Môže vzniknúť aj vtedy, ak síce neužívate poppers, ale váš bunkový detoxikačný systém už nepracuje.

Zenger’s: Takže to je vaša súhrnná odpoveď na otázku „čo je AIDS?“

Dr. Lanka: Áno. AIDS je problém nedostatku energie. Pojem „AIDS“ je absolútne zavádzajúci, pretože vôbec nemá do činenia s imunitným defektom alebo imunitnou nedostatočnosťou. Je jasné, že ide o nedostatok energie. Takže skratku AIDS (Acquired Immune Deficiency Syndrome, teda syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti) treba zmeniť na AEDS (Acquired Energy Deficiency Syndrome, teda syndróm získanej energetickej nedostatočnosti) – a pôvodnú skratku AIDS by sme ponechali iba vo význame Acquired Intelligence Deficiency Syndrome, teda syndróm získanej inteligenčnej nedostatočnosti. AEDS má racionálny základ a je liečiteľný. Existujú veľmi účinné liečebné možnosti, schopné zvrátiť škody spôsobené otravou alebo nedostatkom kyslíka v najrôznejšom stupni.

Tu opäť pomáha evolučná biológia. Zvieratá nedokážu produkovať tri dôležité triedy látok, pretože keď vznikli vo vode, tieto látky boli k dispozícii. To je ďalší aspekt evolúcie, pretože vyrástli, alebo vyvinuli sa v konštantnom prostredí, kde všetky esenciálne molekuly boli k dispozícii. Zvieratá sa neobťažovali sami si vyrobiť tri dôležité skupiny molekúl, s cieľom využiť svoju energiu a rozvíjať sa tak ešte viac alebo rýchlejšie.

Medzi tieto látky, ktoré si zvieratá nemôžu vyprodukovať, patria polyfenoly, čo sú vlastne vitamíny. Poznáme 5 000 rôznych druhov polyfenolov, vytváraných v bylinkách – vo všetkých rastlinách, ale najmä v bylinkách. Čim vyššie rastú, tým viacej polyfenolov produkujú. Mimochodom, tieto polyfenoly sú prírodné inhibítory proteázy (látky, ktoré znižujú aktivitu enzýmov štiepiacich bielkoviny, pozn. prekl.). Zvieratá nedokážu vytvárať ani molekuly cukru s dlhým reťazcom, z ktorých pozostávajú základné tkanivá, ktoré tvoria až 80 percent hmotnosti nášho tela. Tieto tkanivá produkujú konštantné prostredie pre bunky organizmu – a ak ich nemáte, automaticky ochoriete.

Každá bunka je obklopená týmto základným tkanivom – molekulou cukru s dlhým reťazcom s pripojenými proteínmi. Končia tam všetky nervové bunky, aktivujúc a dezaktivujúc. Všetky imunitné reakcie prebiehajú tam. Tieto základné tkanivá majú kvázikryštalickú štruktúru a pracujú tým že pauzujú, oscilujú, veľmi rýchlo, niekoľko tisíc razy za sekundu, rýchlosťou, ktorou sú spúšťané všetky biochemické reakcie, atď. Ak neviete, ako funguje život na úrovni buniek, nemôžete rozumieť rakovine. Ak neviete, ako je život organizovaný na úrovni tkanív, nemôžete rozumieť ani životu, však?

Preto ak bunke tieto látky chýbajú, nemôže si udržať prostredie. Najmä povrch buniek potrebuje tieto cukrové molekuly s dlhým reťazcom, aby zabránil vstupu vápnika do bunky. Ak tam tieto látky nie sú, vo vnútri buniek sa vytvorí vápnik, zničí ich, výsledkom je kontrolovaná bunková smrť – apoptóza: to znamená zápal. Za normálnych okolností dostávame tieto látky z rastlín. V naliehavých prípadoch, ak ich máte nedostatok, ich získate z hovädzej chrupavky alebo agaru, dva lyžice každé ráno. Mimochodom, takto možno zastaviť všetky formy artritídy. Tieto molekuly sú aj mocné inhibítory proteázy.

V prípade zápalu alebo katabolickej situácie – keď strácate viacej buniek, ako je telo schopné obnovovať – užívajte to a pomôže vám to. Syntetické inhibítory proteázy pomáhajú iba krátky čas. Potom otrávia vaše bunky, pretože syntetické inhibítory proteázy telo nevie stráviť. Telo sa ich nedokáže zbaviť. Vytvoria kryštáliky a časom otrávia celú bunku a celý organizmus na všetkých úrovniach, pretože zablokujú trávenie všetkých proteínov.

Dosiahli sme koniec s terapiami, pretože nielen rozkladáme AIDS a zavádzame iný pojem, ktorý bude každý schopný zvládnuť a bude s ním spokojný, najmä špecialisti na rakovinu. Ponúkame aj veľmi účinné možnosti liečby, aby sme nahradili tieto nebezpečné inhibítory proteázy. Myslím si, že to dokončuje obraz toho, čím takzvaný AIDS v skutočnosti je, a čo s ním možno robiť.